Warning: Creating default object from empty value in /DISK2/WWW/navychod.cz/www/visual-php-core/professional_1_7_9_732/opt/table.class.php(2) : eval()'d code(1) : eval()'d code(1) : eval()'d code on line 1 Navýchod.cz - Navýchod - Naši v Sovietskom zväze
/bannery/banner_1-2017_1.png./bannery/banner_1-2017_1.png
/images/banner/banner_horni_2-new.jpg./images/banner/banner_horni_2-new.jpg
Právě si prohlížíte číslo 5/2004


Naši v Sovietskom zväze


Osud československých občanov presídlených do ZSSR v roku 1947

Michal Šmigeľ


V povojnových rokoch sa ocitli v Sovietskom zväze, skúsili „horkého“ sovietskeho chleba a pochopili, že nemajú nič spoločného s „bratskou“ slovanskou krajinou. Začali vyvíjať snahu o návrat do Československa na svoju slovenskú zem. Podarilo sa to iba polovici z tých, ktorí v roku 1947 podľahli sovietskej a komunistickej agitácii a naverbovali sa na presídlenie na „bohatú“ ukrajinskú Volyň. Druhá polovica z nich doteraz žije na západnej Ukrajine.

V dôsledku udalostí na Podkarpatskej Rusi, ktoré viedli k odtrhnutiu, respektíve anexii tohto de jure československého územia Sovietskym zväzom, sa aj na východnom Slovensku začali šíriť podobné tendencie vo forme hnutia za pričlenenie slovenských severovýchodných okresov k sovietskej Ukrajine, teda k ZSSR. V tejto rovine na začiatku vyvíjala činnosť práve tzv. Ukrajinská národná rada Prešovska (UNRP), ktorá vznikla na východnom Slovensku v marci 1945 s podporou sovietskych tajných služieb. Zároveň, a čo je najdôležitejšie, odveké rusínske obyvateľstvo od nepamäti žijúce na východoslovenských terénoch reprezentovala v novom svetle. V duchu sovietskej koncepcie neuznávajúcej rusínsku národnosť, UNRP označila etnických Rusínov za ukrajinskú národnostnú menšinu. 

Československé štátne orgány a politické organizácie začali vyvíjať iniciatívu v snahe upokojiť situáciu na východnom Slovensku. Zároveň, po strate Podkarpatska, boli odhodlané zo všetkých síl brániť integritu republiky. Separatistické ambície UNRP na začiatku jej pôsobenia vláda ČSR v neskoršom období chcela vyriešiť práve procesmi opcie časti rusínsko-ukrajinského obyvateľstva v prospech ZSSR. Už v polovici marca 1945 československá vláda spolu s prezidentom Benešom začala rokovať so sovietskymi vládnymi predstaviteľmi o možnej výmene obyvateľstva. Vláda ČSR navrhovala presídliť Čechov a Slovákov žijúcich v ZSSR výmenou za Rusov a Ukrajincov, respektíve Rusínov žijúcich v Československu. Táto možnosť bola uvedená do praxe po podpísaní najprv Dohody o odstúpení Podkarpatskej Rusi v prospech ZSSR dňa 25. 5. 1945, Protokolu k Dohode a rok nato aj Dohody o opcii a vzájomnom presídlení obyvateľstva medzi ČSR a ZSSR zo dňa 10. 7. 1946. Týmto spôsobom vláda ČSR tzv. ruskému a ukrajinskému obyvateľstvu umožnila optovať sovietske občianstvo a presídliť sa na územie ZSSR. Na druhej strane sovietska vláda rozbehla proces repatriácie svojich potenciálnych príslušníkov do ZSSR.

Sovietska agitácia a propaganda

Strediská sovietskej opčnej misie sa nachádzali v Československu v mestách Praha, Plzeň, Brno, Bratislava, Prešov, Bardejov, Medzilaborce a Humenné. Ich cieľom bolo získať čo najväčší počet tzv. optantov, ktorí by sa mohli nasledovne presídliť do Sovietskeho zväzu – do oblasti odkiaľ sa mali presídliť optanti českej a slovenskej národnosti do ČSR.

V začiatočnej fáze opcie sovietski agitátori veľmi nepochodili. Stretli sa s malým počtom osôb ochotných optovať v prospech ZSSR. S veľmi nízkym záujmom sa stretli hlavne v západnej časti republiky, t. j. v českých zemiach a na západe Slovenska. O niečo lepšia situácia sa črtala na východe Slovenska. Vyzeralo to tak, akoby sa do ZSSR obyvateľstvo nechcelo sťahovať. K opcii a presídleniu do ZSSR sa hlásilo veľmi málo československých občanov ukrajinskej a ruskej národnosti, bez ohľadu na to, či to boli tzv. ruskí emigranti alebo slovenskí Rusíni. Takýto chod vecí samozrejme nevyhovoval sovietskej strane, ktorá si stanovila za cieľ nadobudnúť čo najviac optantov. V dôsledku toho 27. decembra 1946 Valerij Zorin, veľvyslanec ZSSR v Prahe, podal Ministerstvu zahraničia ČSR ohľadom opcie protestnú nótu.

Skutočný nábor do ZSSR sa začal až začiatkom roku 1947. Po podaní protestnej nóty sovietskou vládou sa aj československé, respektíve slovenské orgány, nehovoriac o komunistoch, začali intenzívnejšie prejavovať a vyvíjať činnosť na propagáciu opcie a presídlenia do ZSSR. Keďže sa nedarilo s opciou v západných regiónoch republiky, sovietska opčná misia za podpory československých štátnych orgánov sústredila maximum pozornosti na východné Slovensko. Posilnila agitáciu prostredníctvom tlačených letákov a vyhlášok. Región zaplavila sovietskymi agitátormi. Tí uskutočnili príslušnú masovú agitáciu medzi miestnymi Rusínmi. V mestečkách a obciach východného Slovenska pri obecných a mestských úradoch zvolávali zhromaždenia občanov, verbovali a sľubovali prosperitu v spravodlivej a čestnej krajine sovietov, prekrásnu budúcnosť, dostatok a neobmedzené možnosti: pôdu, prácu, bezplatné školstvo a zdravotníctvo, bohaté príbytky po odchádzajúcich Čechoch a Slovákoch, možnosť zobrať si so sebou obilie, domáce a poľnohospodárske náradie ako aj vlastný dobytok. Sľubovali (ale nikdy nesplnili), že v prípade nespokojnosti im sovietske úrady umožnia čo najrýchlejší návrat do vlasti. Opisovali ZSSR ako krajinu demokracie a spravodlivosti, kde každý jej občan je slobodný a žije v dostatku – lžiam nebolo konca-kraja. Podobná agitácia sa viedla aj v miestnej komunistickej tlači. Jednoducho propagovali opciu tak, ako to chcel chudobný a mnohodetný roľník počuť. Takýmto spôsobom sovietski agitátori naverbovali na opciu a presídlenie do ZSSR okolo 15 tisíc československých občanov (na základe Dohody z 25. júna 1945 okolo 3 tisíc osôb, na báze Dohody z 10. júla 1946 okolo 12 tisíc osôb). Drvivá väčšina z nich boli Rusíni, v menšej miere Slováci. Ostatok tvorili Židia, Maďari, Poliaci, skutoční Rusi a Ukrajinci a dokonca i Rómovia. Tých nasledovne v období január-máj 1945 po etapách transferovali do Zakarpatska a na ukrajinskú Volyň, odkiaľ sa opačným smerom sťahovali reemigrujúci Česi a Slováci zo ZSSR.

Sovietska realita

Z celého procesu opcie do ZSSR najviac zaujímavým a počtom najväčším je presídlenie, ktoré sa uskutočnilo na báze československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946, t. j. na západoukrajinskú Volyň (Rovenský a Volynský kraj).

Už v priebehu presídlenia československých optantov na Volyň sa ukázala nepripravenosť sovietskych orgánov na dôstojné prijatie nových občanov. Po prekročení československo-sovietskej hranice československí optanti zbadali skutočný stav vecí v ZSSR, ktorý vôbec nekonvenoval s tým, čo počas agitácie rozprávali sovietski komisári. Optanti sa ocitli v krajine, ktorá ešte aj po dvoch rokoch po skončení vojny ležala v ruinách, kde kulminoval hlad, chudoba a neuveriteľná bieda. Je potrebné uviesť, že počas transferov, na ceste do miest osídlenia a na miestach vykladania, boli optanti mnohokrát prepadávaní a okrádaní.    

Presídlenci z Československa, ktorí išli do ZSSR s nádejou na lepší život, sa po prekročení hranice stretli iba s negatívnymi skúsenosťami, čo už v prvých dňoch ich pôsobenia v sovietskej krajine viedlo k sklamaniu, strachu o budúcnosť v novej vlasti a prehodnoteniu doterajších postojov. Prvý kontakt so sovietskou realitou vyvolal u niektorých presídlencov snahu za akúkoľvek cenu sa vrátiť naspäť do Československa.

Realita povojnového ZSSR veľmi skoro priniesla rozčarovanie, lebo optanti sa neraz dostali do oveľa biednejších podmienok, než z akých prišli. Správy, ktoré neoficiálne prichádzali do ČSR, opisovali život optantov na ukrajinskej Volyni v rozpadajúcich sa usadlostiach a v kraji so zásobovacími problémami a nedostatkom priemyselného tovaru, znepokojovanom častými prepadmi zo strany banderovcov, ktoré propagačným zámerom komunistickej strany vonkoncom nekonvenovali. Optanti veľmi rýchlo pochopili „pravdivosť“ sovietskej agitácie a vlastnú naivnosť,  a preto sa snažili aspoň varovať ďalších všetkými možnými kanálmi.

Povojnová ukrajinská Volyň

Ďalší problém, s ktorým sa optanti stretli, bolo ich rozsídľovanie na majetkoch po volynských Čechoch reemigrujúcich do ČSR. Vzhľadom na počet obojstranne presídlených optantov teoreticky nemal vzniknúť žiaden problém. Z Volyne sa išlo vysťahovať 10 912 rodín Čechov, nasťahovať sa malo okolo 2 500 rodín československých optantov. Napriek tomu optantov rozsídľovali na jednu usadlosť (dom) po dve, tri a niekedy aj po štyri rodiny. Mnoho českých majetkov totiž obsadili presídlenci z Poľska, z ukrajinského vnútrozemia, miestne obyvateľstvo alebo boli nezákonne odovzdané rôznym organizáciám, úradom a straníckym štruktúram.

Okrem problémov s bývaním sa ukázali aj ďalšie. Najviac sa dotkli optantov ťažkosti s nadobúdaním priemyselného tovaru, nakoľko sovietska povojnová predajná sieť nebola schopná zabezpečiť obyvateľstvo žiadaným spotrebným tovarom. Problémy boli aj v sovietskej lekárskej a sociálnej starostlivosti obyvateľstva, s čím samozrejme presídlenci nepočítali, práve naopak, čakali v sovietskej krajine polepšenie svojho materiálneho stavu, ako aj oveľa lepšie dôchodkové zabezpečenie a vyššiu úroveň ochrany zdravia oproti Československu. Realita bola iná. V dôsledku nedostatočného hospodárskeho a pobytového zabezpečenia optantov na Volyni bývalo mnoho rodín z ČSR v nehygienických podmienkach, čo viedlo k rozširovaniu rôznych ochorení. Na ich liečbu však chýbali základné lieky. Podobná situácia sa prejavila aj v školskej dochádzke detí československých presídlencov, keď takmer polovica z nich v dôsledku nedostatku obuvi a veľkej vzdialenosti do škôl vyučovanie nenavštevovala.

Najdôležitejším psychologickým fenoménom pobytu československých optantov na sovietskej Volyni bol fenomén strachu, v ktorom presídlenci žili. V lesoch západnej Ukrajiny v rokoch 1945-1950 zúrila „občianska vojna“ vedená miestnymi banderovskými skupinami a sovietskou NKVD (Národný komisariát vnútra). Optanti videli, čo sa dialo okolo nich. Boli svedkami akcií uskutočnenými NKVD, pri ktorých boli zamordovaní miestni obyvatelia. Videli ako podozrivých a členov ich rodín násilne deportovali na Sibír. Zároveň cítili nedôveru zo strany miestneho ukrajinského obyvateľstva. Posledným momentom, ktorý naplnil čašu trpezlivosti optantov bola násilná povojnová kolektivizácia tohto regiónu.        

Počnúc rokom 1948 optanti začali posielať kolektívne listy so žiadosťami na Najvyšší soviet ZSSR, Radu ministrov Ukrajinskej SSR a československé veľvyslanectvo v Moskve, v ktorých si vo forme ultimáta vymáhali povolenie na návrat do ČSR. V týchto žiadostiach presídlenci uvádzali, že ak im nebude dovolené vrátiť sa do Československa, samovoľne odídu zo ZSSR. Na základe takéhoto vývoja udalostí Ústredný výbor Komunistickej strany (boľševikov) Ukrajiny (ÚV KS(b)U) a Rada ministrov Ukrajinskej SSR zriadili niekoľko špeciálnych komisií na prešetrenie skutočností okolo pobytu československých presídlencov v Rovenskom a Volynskom kraji západnej Ukrajiny. Neskôr A. Bulgakov, vedúci jednej z komisií, v liste predsedovi ÚV KS(b)U N. Chruščovovi potvrdil vážnosť situácie. V správe poukázal na nedôslednú prácu miestnych a straníckych orgánov v záležitosti usídľovania československých optantov, uviedol aj prípady hrubého a násilného zaobchádzania s presídlencami.

V roku 1948 komisie ÚV KS(b)U a Rady ministrov Ukrajinskej SSR začali urýchlene pracovať nad zlepšením sociálno-ekonomického postavenia presídlencov. Rozbehnutú snahu a odhodlanosť optantov vrátiť sa naspäť do Československa však bolo ťažké pozastaviť. Prvé nelegálne pokusy o masový návrat domov začali začiatkom mája 1948. Po takýchto incidentoch orgány sovietskej štátnej bezpečnosti uskutočnili čoskoro odvetu. Nespokojných viedli v evidencii ako provokatérov, nepriateľský element a agitátorov. Začali zatýkať optantov, ktorí agitovali svojich rodákov na návrat do Československa. Všetko kvôli prejavom nespokojnosti, agitácii pre návrat do pôvodnej vlasti, pokusu o nelegálne prekročenie hraníc či odmietaniu kolektivizácie (takmer štyridsať československých optantov bolo odsúdených na 1 až 25 rokov výkonu trestu v sovietskych väzniciach a pracovných táboroch GULAGoch, nehovoriac o ďalších vyšetrovaných, sledovaných, nezvestných a zavraždených).    

Vysnívaný návrat domov

Od roku 1953, keď sa v ZSSR začalo tzv. „chruščovovské otepľovanie“, u mnohých optantov nanovo zažiarila nádej na návrat domov. Tomu napomáhali správy o zlepšení celkovej materiálno-ekonomickej situácii v  Československu a najviac správy o industrializácii východného Slovenska. V polovici 50. rokov sa opäť vynorili kolektívne žiadosti o návrat do Československa. Sovietske ústredné orgány vlády reagovali na túto situáciu dosť neobvykle, najprv miestnym orgánom vlády v Rovenskom a Volynskom kraji odporúčali zasiahnuť a odstrániť príčiny, ktoré vedú presídlencov k snahe o kolektívnu reemigráciu a v individuálnom poriadku dovoliť tým občanom, ktorí na to majú dôvody, reemigrovať do ČSSR. Aj keď miestne orgány prijali opatrenia a snažili sa ešte viac zlepšiť podmienky života optantov, zastaviť vlnu reemigrácie už nebolo možné.

Počet ochotných reemigrovať do ČSSR prudko narástol v polovici 60. rokov. V porovnaní s rokom 1948 táto snaha o návrat nabrala organizovanejšiu podobu a uskutočňovala sa v priaznivejších politických podmienkach. Stále narastal počet listov a kolektívnych žiadostí do centrálnych orgánov vlády ZSSR a ČSSR o povolenie na návrat do Československa. Do akcie sa zapojilo viacero intelektuálov, ktorí sa snažili pomôcť svojim nespokojným krajanom vrátiť sa naspäť do pôvodnej vlasti. Počet žiadateľov o repatriáciu do ČSSR dosiahol kulmináciu v lete 1967. V dôsledku politických udalostí v ČSSR sa na jeseň 1967 a v priebehu roku 1968 proces repatriácie spomalil a koncom roku 1968 sa úplne zastavil. Podľa oficiálnej štatistiky východoslovenského KNV ku dňu 31. 8. 1967 sa vrátilo iba na východné Slovensko 1 227 rodín bývalých optantov, tj. 5 038 osôb. Celkovo do konca roku 1968 do ČSSR reemigrovalo okolo 6 tisíc bývalých optantov, t. j. približne polovica z celkovej masy. Faktom je, že aj vo vysnívanom Československu sa reemigranti stretli s nepochopením, veľkým počtom problémov a ťažkostí.

Boli prípady, keď jednotlivé rodiny československých optantov na Volyni ani neskúšali žiadať o návrat do ČSSR. Boli aj takí, čo sa hanbili vrátiť sa do pôvodnej vlasti. Niektorí optanti, ktorí v Československu nemali rodinu a blízkych alebo im tí neboli ochotní pomôcť pri návrate do ČSSR, sa presídľovali do Zakarpatskej oblasti Ukrajiny – bližšie k československým hraniciam. V rokoch 1970-1990 sa žiadosti o návrat do ČSSR vyskytovali iba zriedkavo. Napodiv ku žiadostiam o repatriáciu najčastejšie odmietavé stanovisko zaujala práve československá strana.

Presídlenie „černobyľcov“

Posledná etapa reemigrácie bývalých československých optantov na Slovensko sa uskutočnila v 90. rokoch a bola spojená s černobyľskou tragédiou na Ukrajine. Medzi mnohými krajinami, ktoré sa pozitívne rozhodli odpovedať na výzvu Ukrajinskej SSR a pomôcť pri odstránení následkov černobyľskej havárie bola aj ČSSR. Okrem podania humanitárnej pomoci prejavila vláda ČSSR pohotovosť presídliť z postihnutej černobyľskej zóny bývalých českých kolonistov (pozostatky volynských Čechov nepresídlených do ČSR v roku 1947), obyvateľov obcí Malá Zubovščina a Malinovka Korosteneckého okresu Žitomirskej oblasti do ich pôvodnej vlasti. Popri Čechoch sa začali ozývať hlasy optantov zo Slovenska.

V januári 1991 sa uskutočnili v Moskve rokovania medzi československou a sovietskou stranou, na ktorých československá delegácia navrhla vytvoriť dohodu medzi ČSFR a USSR o presídlení československých krajanov. Ukrajinská strana ustanovenie dohody odmietla, ale na základe Deklarácie práv človeka a medzinárodných protokolov vyjadrila súhlas s presídlením sovietskych občanov českého a slovenského pôvodu do Československa iba v individuálnom poriadku.
Na jar roku 1991 sa začalo realizovať presídľovanie bývalých volynských kolonistov do Čiech. Presídlenie bývalých optantov zo Slovenska, tzv. černobyľcov sa začalo v apríli 1993 a trvalo do roku 1999. V období rokov 1993-1999 bolo do Slovenskej republiky presídlených 366 rodín optantov, respektíve reoptantov, celkovo 1 134 osôb, ktorí boli usídlení na území Slovenska. V roku 1999 presídlenie reoptantov, ich potomkov a členov ich rodín do historickej vlasti – Slovenska – bolo zastavené z dôvodu ťažkej ekonomickej situácie v Slovenskej republike a pre nedostatok finančných prostriedkov na jeho ďalšiu realizáciu. Takýmto spôsobom takmer polovica z celkovej masy, ktorá sa presídlila do ZSSR v roku 1947, zostala aj naďalej žiť na Ukrajine, dúfajúc že sa raz vrátia do starej vlasti, krajiny ich predkov. 





e-mail: zc.dohcyvan@eckader copyright 2011 Navýchod