Warning: Creating default object from empty value in /DISK2/WWW/navychod.cz/www/visual-php-core/professional_1_7_9_732/opt/table.class.php(2) : eval()'d code(1) : eval()'d code(1) : eval()'d code on line 1 Navýchod.cz - Navýchod - Gruzínsko – kde začína aj končí Európa
/bannery/3-2017.jpg./bannery/3-2017.jpg
/images/banner/banner_horni_2-new.jpg./images/banner/banner_horni_2-new.jpg
Právě si prohlížíte číslo 2/2008


Gruzínsko – kde začína aj končí Európa


Blanka Ulaherová


Na úvod zopár hádanok z propagačnej brožúrky: Kde našli archeológovia zvyšky prvej európskej civilizácie? Kde bolo v Európe prvé kresťanské sídlo? Kde bolo prvýkrát vyrobené víno? Kde sa nachádzajú najvyššie vrchy v Európe? Je to tak trochu chyták. Pretože krajina, ktorá sa vo svojich propagačných materiáloch hrdí uvedenými prvenstvami, leží v Ázii. Rôznojazyčné brožúrky pripravené pre návštevníkov v informačných strediskách však nesú motto „Gruzínsko. Európa začína tu.“  


Ak sa o pravdivosti či nepravdivosti tohto tvrdenia bu­dete chcieť presvedčiť na vlastnej koži, nie je to nič ťažké. Na návštevu krajiny nepotrebujete víza, povinné očkovanie ani kopu peňazí. Všetky cesty vraj vedú do Ríma, ale zopár ich vedie aj do Tbilisi.

Najrýchlejšie a pravdepodobne najjednoduchšie je to letecky – od apríla 2008 zriaďujú ČSA priame spojenie Praha–Tbilisi. Pre tých, čo sa tak neponáhľajú a vedia si vychutnať cestovanie po zemi, je tu trasa cez Maďarsko a Turecko. Dá sa tiež urobiť kompromis, spojiť železničnú doprava s leteckou a nastúpiť do lietadla až v Kyjeve, prí­padne využiť iný ukrajinsko-gruzínsky variant a do cieľa sa doplaviť loďou z Odesy. A poniektorí sa do Gruzínska dostali aj stopom. Každý si proste môže vybrať podľa svojich záľub, potrieb a finančnej situácie.

Kým sa však do Gruzínska dopravíme, môžeme si o ňom povedať zopár základných informácií. Krajina je republikou, ktorá vznikla v roku 1991 osamostatnením sa od ZSSR. Prezidentom je Michail Saakašvili, ktorý sa snaží viesť krajinu prozápadne. Na rozlohe zhruba o desatinu menšej ako je Česko žije vyše 4,5 milióna obyvateľov a v hlavnom meste Tbilisi ich je asi toľko, ako v Prahe. Podľa HDP na obyvateľa je Gruzínsko niekde okolo 120. miesta na svete, kúsok pred Indiou. Toľko na úvod.

Keď turista dorazí do cieľa svojej cesty, ako prvé zrejme začne zháňať miestnu menu a ubytovanie. Ani s jedným nie sú problémy. Sieť zmenární je hustá, okrem malých o ploche 1x2 metre, ktoré sa nachádzajú na každej väčšej ulici, vlakových a autobusových staniciach ako i na trho­viskách, sú tu všade pobočky bánk (v hlavnom meste aj na staniciach metra). Menou je lari, ktorý sa delí na 100 tetri – 1 americký dolár je približne 1,5 lari. Kurzový lístok je vyvesený pred každou zmenárňou, medzi jednotlivými zmenárňami sú v kurzoch len nepatrné rozdiely. S bankomatmi nie sú – aspoň v hlavnom meste – tiež žiadne problémy a pokyny na obsluhu sú aj v angličtine.

Ani o ubytovanie nie je núdza. Platí asi to, čo pri doprave. Každý si môže vybrať podľa svojich potrieb, nárokov a hrúbky peňaženky. Najväčší komfort poskytujú hotely, najlacnejšie, ale niekedy aj trochu sparťanskejšie pod­mienky (absencia teplej vody, nemožnosť si niečo uvariť) poskytuje privát. V Tbilisi čakajú ubytovateľky na svojich klientov priamo na hlavnej stanici, v kaukazskej dedinke Kazbegi zas pri konečnej maršrutky. Nie je problémom ani osloviť nejakého okoloidúceho a poprosiť ho o radu. Ľudia sú tu veľmi ochotní a neopustia vás, kým nepomôžu. Ceny za noc sa pohybujú od 10 lari na osobu podľa lokality, úrovne a vašich schopností zjednávať. Máte na viac? Potom môžete skúsiť napríklad hotel Marriot priamo v centre Tbilisi – ceny začínajú od 275 USD za noc. 

Keď už máme kde hlavu aj batohy zložiť, môžeme sa vybrať konečne na vlastnej koži spoznávať krajinu. Predpokladajme, že sme základný tábor rozbili priamo v hlavnom meste a z neho budeme robiť jednotlivé výlety.


Mccheta

Do Mcchety sa dá najlepšie dostať maršrutkou za 1 lari z autobusovej stanice Didube (rovnomenná stanica metra tri zastávky od hlavnej stanice), cesta trvá asi 10 minút. Mccheta bola hlavným mestom do 5. storočia. V súčasnosti sa tu nachádza pevnosť, dva väčšie a jeden menší chrám a v okolí starý monastyr. Zaujímavá je návšteva miestneho múzea, ktoré síce nemá nejako extrémne bohatú zbierku, zato pracovníčky sa – hlavne teraz v mimosezóne – potešia každému návštevníkovi a poskytnú skvelý výklad aj odpovede na všetky otázky. Takže sa tu človek môže dozvedieť, že napríklad písmo, jedinečné na svete, je v Gruzínsku rozšírené od 5. storočia, pričom prvý zachovaný nápis je ešte o dvesto rokov starší. Kresťanstvo sa tu udomácnilo v 4. storočiu. Kdeže boli vtedy naši slávni vierozvestci?

Ďalšie informácie a tiež propagačné materiály v rôznych svetových jazykoch vrátane máp na návštevníkov čakajú v miestnom informačnom stredisku oproti najväčšiemu chrámu. Aj tu sa pracovníčky, ktoré v tomto období hrajú presilovku, turistom veľmi potešia.

Inak je Mccheta pokojným mestečkom vidieckeho rázu, kde ticho prerušuje len trúbenie auta ponúkajúceho jablká a pieseň starého pouličného barda.


Tbilisi


Mesto na brehoch najväčšej rieky krajiny Mktvari, ktoré bolo kedysi známe aj pod menom Tiflis. Ako už bolo spomenuté, hlavným mestom je od 5. storočia. Podľa povesti sa niekedy vtedy vybral panovník z Mcchety na poľovačku do blízkych lesov. Vystrelil na bažanta, ten spadol a keď k nemu panovník docválal, zistil, že zo zeme tryská prameň horúcej vody. „Tu bude nové hlavné mesto“, rozhodol sa a dal mu meno Tbilisi, pretože tbili znamená horúci a si voda.

Toto nám porozprávala miestna obyvateľka, staršia Ar­ménka, ktorá nám chvíľu robila dobrovoľnú sprievodkyňu. Keď sme jej povedali, že sme zo Slovenska, clivo si zaspomínala na „Čechoslovakiu“ a na návštevu Prahy a Brna. Podobne reagovali všetci domáci. Naša ex-krajina tu vyvoláva aj po rokoch sentimentálne spomienky. 

Nad mestom, v ktorom žije asi 1,3 miliónov obyvateľov, sa vypína miestna Socha slobody, ktorá sa tu nazýva Matka Gruzia. Keď zbehneme schodíkmi dole, ocitneme sa v starej časti zvanej Betlehem s úzkymi uličkami a domami s drevenými verandami, s kostolmi rôznych kresťanských cirkví, ale nachádza sa tu aj synagóga a moslimská modlitebňa so štíhlym minaretom. Neďaleko sú povestné kúpele, o ktorých sa pochvalne vyjadril aj ruský básnik A. S. Puškin a ktorého kompliment z roku 1829 „V živote som nezažil nič rozkošnejšie ako tifliské kúpele“ je na tabuľke pri vchode. Súdiac podľa jeho ces­topisu Cesta do Azrumu to bola asi jediná pozitívna vec, čo si tu všimol. Pre skutočného milovníka cestovania však Tbilisi ponúka tých pozitív oveľa viac.

Zo starého mesta sa možno vybrať širokým Rustaveliho bulvárom nahor. Po ľavej strane je budova parlamentu, pred ktorým boli nedávno v stanoch utáborení odporcovia prezidenta Saakašviliho požadujúci slobodné voľby. Bulvár končí na námestí, na ktorom sa nachádza stanica metra, McDonald´s a socha slávneho básnika z 12. storočia Šotu Rustaveliho. Dvanáste storočie vôbec bolo pre Gruzíncov veľmi osvietenským, vládol vtedy kráľ Dávid Staviteľ a neskôr jeho dcéra Tamara, po ktorých sa v krajine zachovalo množstvo pamiatok a hradov.


Najkrajšie je mesto po zotmení, keď sú všetky pamiatky osvetlené. Nad riekou Mtkvari žiari kostolík Metechi, tiež z 12. storočia, a socha kráľa Vachtanga Gorgasaliho, ktorý vládol v 5. storočiu. Nad mestom svieti pevnosť a nad pokojom všetkých jeho obyvateľov bdie štíhla, de­centne osvetlená Matka Gruzia s mečom.

Obyvatelia sú rôzni, iní na Rustaveliho bulvári a iní napríklad na stanici Didube, ale niektoré vlastnosti majú podobné. Hovorí sa o nich, že sú najpohostinnejší národ na svete, čo nedokážem potvrdiť ani vyvrátiť. Navonok vyzerajú dosť nevšímavo, ľahostajne, ale kedykoľvek človek niečo potrebuje, veľmi ochotne pomáhajú. Či zohnať ubytovanie alebo zistiť potrebný spoj, vždy sa dá nájsť pomoc hneď na prvý pokus. A nebolo to len uká­zanie smeru či doporučenie nejakej adresy, ale oslovení prerušili svoj program a išli s nami spoločne kus cesty, oslovovali ďalších, zháňali informácie, až kým problém nebol úplne vyriešený.

Takmer úplne všetci, snáď až na najmladšiu generáciu, ovládajú ruštinu, takže dorozumievanie nerobí v tomto jazyku problém. Aj v domácnostiach sa pozerajú ruské programy a ruština v gruzínskych spravodajských re­láciách sa neprekladá.

Väčšina obyvateľov je na naše pomery chudobná. Lena, u ktorej sme bývali v Tbilisi, nám prenajala svoju jedinú izbu a sama spávala na chodbe na zemi. Je polovičná Ruska a má trojročnú dcérku, ktorá žije u jej matky v Batumi. Na stolíku pri televízore stála jej fotografia, na ktorej sa šťastne usmieva po boku nejakého muža. Ten je už asi minulosťou. V byte sa nekúrilo a netiekla teplá voda. „Všetko je drahé,” hovorila, „ak si budete chcieť niečo uvariť, budete mi musieť priplatiť za plyn“.

Napriek chudobe sú obyvatelia ochotní pomáhať tým, čo sú na tom ešte horšie. V metre, vo vlakoch aj na uliciach je dosť žobrákov, ktorí nikdy neodídu naprázdno.

Zaujímavé je ráno, keď sa mesto prebúdza. Trhovníci si rozkladajú svoje stánky, metro na zastávkach nasáva i vypúšťa tmavú masu náhliacich sa ľudí, na schodoch hrá slepý harmonikár, čistič topánok má plné ruky práce a medzitým sa predierajú babky s jablkami, pirôžkami a koláčmi z lístkového cesta so zapečeným syrom – chačapuri. Muži sa pri stretnutí bozkávajú na tvár a v maršrutkách sa pri každom kostolíku alebo kríži celá osádka vrátane šoféra trikrát prežehnáva, niektorí používajú aj skrátený jednokolový variant.

Gori

Asi 60 km od Tbilisi sa nachádza mesto Gori, ktoré preslávil miestny rodák Josif Džugašvili, pre svet známejší ako Stalin. Dostať sa tam môžete diaľkovým vlakom z hlavnej stanice za 3 lari, cesta trvá asi hodinu, prípadne môžete cestovať dvakrát dlhšie, zato o 2 lari lacnejšie – to keď nasadnete do osobného vlaku na Boržomskej stanici, ktorá je asi 200 metrov od hlavnej.

V Gori sú na svojho rodáka (ne)patrične hrdí. Široký Stalinov bulvár vás zavedie okolo obrovskej sochy generalissima až k jeho rodnému domu a k múzeu. Rodný dom je obstavaný nejakou stavbou v antickom štýle, za ním sa nachádza múzeum. Vstupné je na miestne pomery dosť drastické – 15 lari, čo je vraj asi štvrtina priemerného starobného dôchodku. V múzeu je snáď všetko, čo má nejakú pozitívnu súvislosť s mocným diktátorom – maketa rodinného domu, zbierka jeho diel, mapy, ktoré uka­zujú miesta pobytu vo vyhnanstve, fotografie, obrazy, busty, rôzne dokumenty aj zbierka darov.


Južné Osetsko

Z Gori je to už len na skok do Cchinvali, hlavného mesta Južného Osetska. Ide síce o časť územia patriace Gruzín­sku, ale separatisti s pomocou Ruska si na ňom začiatkom 90. rokov vytvorili vlastný, nikým neuznaný štát. Z auto­busovej stanice pri trhovisku tam premávajú maršrutky. Aj keď má každá na prednom skle napísaný cieľ cesty, ak neviete čítať gruzínske písmo, tak vám to nebude moc platné. Nehanbite sa priznať so svojím analfabetizmom miestnym, každý vám ochotne pomôže. Za jedno lari sa asi po pol hodine dostanete k provizórnej budove pasovej kontroly, čo je vlastne bývalá benzínová pumpa – ešte je na nej vidieť nápis BENZIN aj zvyšky po vytrhaných stojanoch. A to je asi všetko, ďalej vás pravdepodobne

nepustia – z bezpečnostných dôvodov. Ale za tú smiešnu sumu, za akú by ste sa doma odviezli niekoľko zastávok mestskou dopravou, ten výlet stojí.

Kaukaz

Cieľom turistov je dedinka Kazbegi ležiaca pod slávnym, 5033 m vysokým Kazbegom. Premávajú tam maršrutky z autobusovej stanice Didube. Trasa vedie starou gruzínskou vojenskou cestou, ktorá bola známa už v staroveku a spája ruský Vladikavkaz, hlavné mesto Severného Osetska, s Tbilisi. Teda v súčasnosti je namieste skôr minulý čas, pretože už rok a pol je medzi Ruskom a Gru­zínskom v dôsledku diplomatickej roztržky toto spojenie zrušené. Domáci sa preto tešia na leto, kedy sa má stav údajne opäť vrátiť k normálu. Snáď je to reálne, v leteckej doprave boli priame lety obnovené už koncom marca. 

Cesta trvá asi tri hodiny a prechádza množstvom dedín aj známym lyžiarskym strediskom Gudauri. V najvyššom bode, v priesmyku vo výške 2379 m je krátka prestávka a potom sa už len klesá. Cestou vodič vykladá rôzne balíčky a tašky, na ktoré ľudia čakajú na trase, keďže maršrutka slúži aj ako bezplatná zásielková služba. Občas treba zastaviť a počkať, kým cestu uvoľnia kravy, ktoré sa tu precházajú vo veľkom množstve. Je to menšie a chlpatejšie plemeno, než aké poznáme z našich pasienkov.

Dominantou Kazbegi je vrch, ktorý ospevoval vo svojich básniach aj ruský básnik M. J. Lermontov, ktorý odišiel na Kaukaz, pretože bol znechutený pomermi v Rusku: „Náhlim sa na sever z tých krajín horúcich dní a od vchodu. / Na dlhom pochode ťa zdravím, Kazbek, ó, strážca východu“ (Speša na sever, 1837). Verše sú aktuálne aj dnes, žiaľ, poézia sa v súčasnosti už tak moc nenosí: „A v diaľke ako reťaz, krivá, no večne hrdá, spoľahlivá, / tiahli sa vrchy – vládca hôr Kazbek tam žiaril svojím hrotom. / S úprim­ným skrytým žiaľom o tom som dumal: Biedny ľudský tvor. / O čo mu ide? Ľahko zistí: tu pre každého miesta je, no on je plný nenávisti.“ (Valerik, 1840)

Na kopci naľavo od Kazbega je kostolík svätej Trojice alebo Tsminda, výstup podľa domácich trvá asi jeden a pol hodiny. V marci sa však kráčalo dosť ťažko, pretože sa bolo treba občas prebrodiť hlbokým snehom. Staré kamenné domy, všade plno kráv a dookola vysoké vrchy dodávajú týmto miestam starobylý romantický nádych.Dedinkou preteká rieka Terek, ktorá sa tiež stala častým námetom Lermontovových básni: „Hučí Terek nazlostene, preskakujúc skalnú strž, / ako búrka reve, stene, rozstrekuje kvapky sĺz.” (Dary Tereka, 1839)

Popri Tereku pokračuje cesta na Vladikavkaz. Do Beslanu je odtiaľto bližšie ako do Tbilisi, Severné Osetsko, Ingušsko aj Čečensko sú na skok: „Tečie Terek, voda bystrá, búšia vlniská, / Čečenec si kindžal chystá, zíza spoza skál.” (Kazačja kolybeľnaja pesňa, 1838)

Priamo v dedine sú dva kostoly a trochu za ňou tretí. V sezóne je tu iste veľa turistov, nasvedčuje tomu veľký hotel, požičovňa koní, informačné stredisko aj turistická ubytovňa, ktoré však mimo sezóny nefungujú. Vždy sa však dá zohnať ubytovanie na súkromí, ktoré je výhodnejšie pre tých, čo chcú spoznať nielen prírodu, ale trochu viac aj jej obyvateľov. Rozhovory s nimi sú zau­jímavé, porozprávajú o svojom živote, o histórii aj o gru­zínskych špecifikách. Napríklad to, že ich reč a písmo sú jedinečné, žiadne podobné nikde neexistuje. V susednom Arménsku zrovna tak. Aj Čečenci, Inguši a Osetínci majú svoje jazyky. Úplný Babylon na niekoľkých desiatkach ki­lometrov štvorcových!

Marina predáva v dedine odevy. Je vdova a žije so svojimi dvoma synmi a nevestou v domčeku, v ktorom ubytovávajú aj turistov. Sú to pekní, príjemní ľudia, majú to doma útulné. Cez leto sa chcú pustiť do prestavby, aby zlepšili ubytovacie služby, a tiež plánujú dať si zaviesť internet. Už sa o nich na internete pochvalne písalo v diskusnom cestovateľskom fóre a oni sú na to hrdí a rozdávajú všetkým hosťom vytlačenú diskusiu v angličtine.

Život je tu dosť ťažký, priemerný dôchodok je asi 40 USD, nezamestnanosť okolo 70 %, takže mnoho ľudí odchádza pracovať do zahraničia, hlavne do Ruska. Z okolitých kra­jín je na tom vďaka rope najlepšie Azerbajdžán.

V obci je zopár malých obchodíkov so základnými potra­vinami a v unimobunke na brehu Tereka je predajňa ode­vov. Stánok pri hlavnej ceste so satelitom na streche slúži ako bufet, pošta a predávajú sa tu aj cestovné lístky na maršrutku do Tbilisi.


Arménsko

Ak je vám na poznávanie Gruzínsko malé, môžete si urobiť výlet aj do Arménska. Na rozdiel od Gruzínska je však na vstup do krajiny potrebné vízum, ktoré sa dá zakúpiť priamo na hranici. Stojí približne 50 USD a platí 4 mesiace, tranzitné je o tretinu lacnejšie.

Maršrutky do Jerevanu chodia zo stanice Ortodžalla, cesta trvá asi 6 hodín a vedie nádhernou krajinou, ces­tovné je 30 lari. Ak však nemáte k dispozícii toľko času, spred hlavnej stanice odchádza denne maršrutka o desi­atej a s jej vodičom sa podľa našich skúseností dá zjednať o niečo nižšia cena za odvoz do mesta Aloverdi, ktoré sa nachádza kúsok za gruzínsko-arménskou hranicou. 


Dominantou Aloverdi je dymiaca továreň, ktorá tu síce pôsobí ako päsť na oko, no po množstve opustených rozpadnutých, ktoré možno vidieť takmer všade, takáto živá pôsobí predsa len o niečo optimistickejšie. V meste fun­guje lanovka, ktorá je normálnym dopravným prostried­kom, a niekde hore na kopci je starý monastyr. Inak tu toho veľa na pozeranie nie je, najkrajší je asi starý ka­menný most, ktorý trochu pripomína slávnejší mostarský. Trhovisko, miestne autobusy na plyn, staré socialistické zvyšky budov so zachovanými nápismi Univermag, by­tovky so satelitmi na balkónoch, pirôžky plnené zemiakmi, ľudia – to sú obrázky, ktoré nachádzame nielen tu, v Ar­ménsku či v Gruzínsku, ale aj na Ukrajine, v Moldavsku a určite aj v ostatných postsovietskych republikách.

Cez Aloverdi občas prechádza nejaká maršrutka s nápi­som Tbilisi, takže sa dá v pohode dopraviť aj naspäť, hoci hlavný ťah medzi dvoma hlavnými mestami susedných krajín centrum Aloverdi obchádza.


Záverom

Týždeň je málo na dôkladnejšie spoznanie tejto malej krajiny. Pár dní nestačí na prehliadku stoviek monastyrov a hradov. Neostáva čas pobudnúť pri mori alebo zliezť zopár vrchov. Nedajú sa ochutnať všetky dobroty preslávenej gruzínskej kuchyne. Je tu ešte toho tak veľa: Kachetia, kde sa vyrába víno, „kachetinská proslavená šťáva“, ktoré spomína v básni Čerkes Svatopluk Čech, Kazbeg – vrch, na ktorý podľa povesti Zeus pripútal Pro­methea za to, že ukradol oheň, Tamarine hrady, múzeá...

A vyhodnotenie správnosti riešenia hádanok spomenutých na začiatku? Áno, archeológovia v tomto kraji našli zvyšky prvej civilizácie a bolo tu aj prvé kresťanské sídlo. Pravdou je tiež, že sa tu vyrábalo prvé víno a nepochybne aj vrchy sú poriadne vysoké. Má pravdu reklamný slogan, že sa tu začína Európa? Alebo tu naopak Európa končí? Zrejme podľa toho, či krajinu vnímame skôr srdcom alebo rozumom. Napokon – to vôbec nie je podstatné.


Blanka Ulaherová je amatérskoucestovatelkou





e-mail: zc.dohcyvan@eckader copyright 2011 Navýchod