Warning: Creating default object from empty value in /DISK2/WWW/navychod.cz/www/visual-php-core/professional_1_7_9_732/opt/table.class.php(2) : eval()'d code(1) : eval()'d code(1) : eval()'d code on line 1 Navýchod.cz - Navýchod - Básnik, ktorý roznietil búrku
/bannery/3-2017.jpg./bannery/3-2017.jpg
/images/banner/banner_horni_2-new.jpg./images/banner/banner_horni_2-new.jpg
Právě si prohlížíte číslo 4/2004


Básnik, ktorý roznietil búrku


Justyna Wodzisławska


Sú prekliati básnici. Niektorí sú prekliati aj po smrti. Pri iných sa zas to, že sú prekliati, ukazuje práve až po smrti. Po smrti prekliatych básnikov sa roznecujú búrky. Dalo by sa možno povedať, že práve takí básnici roznecujú búrky. Ako v básni Czesława Miłosza: Aj vtedy po mnohých rokoch / Na novom Campo di Fiori / Zas básnik búrku roznieti...

Paradoxne, práve Miłosz horí na poľskom Campo di Fiori. Nedávna básnikova smrť povzbudila vášnivé útoky „spravodlivej časti spoločenstva“. Ultrakatolícke noviny Nasz Dziennik, ktoré sú v Poľsku chápané ako hlásna trúba slávneho (pre svoju netoleranciu a antisemitizmus) Radia Maryja, uverejnili nekrológ, že zomrel boľševický básnik a priateľ Moskvy. Okamžite sa zobudili „praví Poliaci“ – Miłosz nebol Poliak, narodil sa predsa na Litve. Vôbec im nevadilo, že aj najväčší poľsky píšuci básnik, buditeľ a obnoviteľ našej národnej hrdosti, Adam Mickiewicz, sa narodil v litovskom Novogrodku. Akoby nerozumeli samozrejmosti, že miesto narodenia nič neznamená... Miłosz je tiež zradca, zbabelec, klamár, podvodník, predajný človek. „Aj Szymborska písala ódy na Stalina, ale tá aspoň sedí ticho a nehlási sa k morálnym autoritám,“ písali internauti.
„Prípad Miłosz je dodnes aktuálny. Stále som napádaný, že nie som žiaden Poliak, ale litovský národniar alebo zas kozmopolita. Inak obrezaný Žid,“ povedal pred rokom básnik pre Gazetu Wyborczu. Teraz sa mu vyčíta, že prežil vojnu vďaka litovskému pasu (čo nie je pravda) a že po vojne bol päť rokov komunistickým diplomatom najprv vo Washingtone, neskoršie preloženým do Paríža (čo pravda je). V roku 1951 oklamal strážcov a utiekol z veľvyslanectva do sídla povestného exilového časopisu Kultura. A roznietil prvú búrku – ostatná exilová tlač mu vytýkala, že bol režimným dôverníkom, boľševikom, celé roky videl, čo sa dialo – a nerobil nič. Čitatelia posielali do novín udania a listy plné pobúrenia – vďaka tomu Miłosz niekoľko rokov nemohol dostať povolenie na vstup do Ameriky, kde zostala jeho žena a dvaja synovia. Zaútočili aj exiloví spisovatelia s dlhšou praxou: priateľ Stalina, moskovský agent, ošklivý lajdák s obludnou psychou... Medzičasom sa o ňom veľa písalo aj v Poľsku: nepriateľ robotníkov, našej radostnej budúcnosti, príslušník novej vojny, úplatný vrah, šaulis, posthitlerovský upír... Potom na tridsať rokov zavládlo ticho – bolo prísne zakázané ho spomínať, o publikáciach ani nehovoriac.
Aký je osud básnika bez čitateľov by vedel pochopiť len iný básnik. Až udelenie Nobelovej ceny obrátilo situáciu. Vtedy – spomína – dostával obrovské množstvo listov od vlastencov. Jedni ho vychvaľovali, že Poliak dostal Nobelovu cenu, iní zas pripomínali, že ju nedostal Poliak.. Stal sa rýchlo legendou – písal veľa v exilu a potom po návrate sa venoval prekladom. Jeho báseň „Ktorý si ukrivdil (obyčajnému človeku)“ sa našla na slávnom pomníku padlým dokárom v Gdansku. Na konci života hovoril, že najdôležitejšou otázkou jeho poézie je: odkiaľ sa berie zlo? Odkiaľ ho vlastne máme?
Otázka je aktuálnejšia teraz po jeho smrti, ktorá znova roznietila búrku. Už nie búrku, ale vlastne hurikán. Ozvali sa hlasy, že nápad, aby bol básnik pochovaný v Krypte zaslúžilých na krakovskej Skałke je „škandalózny, znevažujúci, nevlastenecký“. Mládež z ultrakatolíckeho hnutia Młodzież Wszechpolska strašila verejnými štrajkami a manifestáciami počas pohrebu. Ľudia písali listy do novín – svet sa zmenil len natoľko, že teraz to boli hlavne e-maily. Inak výčitky Miłoszovi sú nebezpečne podobné tým spred 50 rokov.
Poľsko je schizofrenickou krajinou. Na jednej strane škodoradosť a upaľovanie na hranici, na druhej nekrológy uverejnili všetky možné, aj tematicky najvzdialenejšie tituly: Právne noviny, Poľský bankár, Chojnické noviny, Filweb, Klebety...

...ja som vtedy myslel
Na samotu umierania,
Na to, že keď Giordano
Vystupoval na hranicu,
Nenašiel v ľudskom jazyku
Čo i len jediný výraz,
Ktorým by zbohom dal ľudstvu
Ľudstvu, ktoré tu zostáva.

Takýto nekrológ akoby napísal Miłosz sám sebe. Zomrel však bez vlastného nekrológu – a s cudzími nekrológmi plnými sťažností a urážok.
Miłosz tiež kedysi napísal: Hľa, blázon na slobode je najväčšou pohromou v prírode. A po jeho smrti sa ukázalo, že mal pravdu a že Poľsko je postihnuté živelnou pohromou – záplavou bláznov...

(všetky citáty pochádzajú z básne Campo di Fiori v preklade Karola Chmela.)

Czesław Miłosz (1911-2004) – najväčší poľský básnik a esejista 20. storočia, nositeľ Nobelovej ceny (1980). Narodil sa v litovskom mestečku Šeteksniai (poľsky Szetejnie) a vzdelával sa na Vilniuskej univerzite. Bol spoluzakladateľom povestnej katastrofickej skupiny Żagary. Okupáciu prežil vo Varšave, jeho Básne boli prvým vojnovým samizdatom v Poľsku. Po roku 1945 pracoval niekoľko rokov na Západe ako komunistický diplomat. V roku 1951 sa rozhodol emigrovať, a o rok neskôr sa preslávil vďaka vydaniu eseje o komunistických spisovateľoch, ktorí sa nechali podviesť komunizmom – alebo ním priamo chceli byť podvedení. Vtedy sa v Poľsku začali útoky na Miłosza zo strany dávnych priateľov. Na univerzite v Berkeley desaťročia vychvaľoval na svojich prednáškach poľskú literatúru. Tie isté desaťročia v samom Poľsku bolo jeho meno nenávidené a nesmeli mu vyjsť žiadne spisy. Po Nobelovej cene dostával nadšené listy od národniarov. Ako starý človek sa vrátil do Krakova. Pred dvoma rokmi mu zomrela druhá žena. Napísal vtedy veľmi osobný cyklus Orfeus a Euridika. Orfeus odišiel za Euridikou do podzemia 14. augusta. Je to podzemie slávneho krakovského kostola na Skałke. Pohreb sa uskutočnil 27. augusta. Do konca nebolo isté, či sa tento pohreb nezmení v pochod bláznov, stal sa však národnou manifestáciou.
V slovenčine a češtine mu vyšli knihy: To, Rodná Európa, Svedectvo poézie, Šesť prednášok o neduhoch, Traktáty a prednášky vo veršoch, Údolie Issy, Psíček pri ceste, publikovaný aj časopisecky (Romboid, Rak a iné).

To

Aby som konečne mohol povedať, čo sa vo mne skrýva.
Vykríknuť: ľudia, klamal som vás,
Rečami, že to vo mne nie je,
Zatiaľ čo TO tam bolo vždy, vo dne i v noci.
Hoci práve vďaka tomu
Som vedel opisovať vaše horľavé mestá,
Vaše krátke lásky a zábavy obracajúce sa na práchno,
Náušnice, zrkadlá, padajúce ramienko,
Scény v spálňach a na bojiskách.

Písanie bolo pre mňa ochrannou stratégiou
Zahládzania stôp. Lebo ľuďom sa nemôže pozdávať
Ten, ktorý siaha po zakázanom.

Volám si na pomoc rieky, v ktorých som plával, jazerá
S lávkou medzi tŕstím, dolinu,
V ktorej ozvenu piesne sprevádza večerné svetlo,
A priznávam, že moje nadšené chvály života
Mohli byť len cvičeniami vo vysokom štýle,
Kým pod povrchom bolo TO, čo si netrúfam pomenovať.

TO sa podobá myšlienke bezdomovca, keď kráča mrazivým,
cudzím mestom.

A podobá sa chvíli, v ktorej obkľúčený žid zbadá blížiace sa
ťažké prilby nemeckej žandarmérie.

TO je ako výprava kráľovského syna do mesta, v ktorom vidí
skutočný svet: biedu, chorobu, starnutie a smrť.

TO môže byť prirovnané k nehybnej tvári niekoho,
kto vie, že navždy zostal sám.
Alebo k slovám lekára o neodvratnom konci.

Lebo TO znamená naraziť na kamenný múr,
a pochopiť, že ten múr neustúpi nijakým našim prosbám.

(2000, preložil Marián Milčák)





e-mail: zc.dohcyvan@eckader copyright 2011 Navýchod