Warning: Creating default object from empty value in /DISK2/WWW/navychod.cz/www/visual-php-core/professional_1_7_9_732/opt/table.class.php(2) : eval()'d code(1) : eval()'d code(1) : eval()'d code on line 1 Navýchod.cz - Navýchod - V tieni úsmevov z čajchany
/bannery/3-2017.jpg./bannery/3-2017.jpg
/images/banner/banner_horni_2-new.jpg./images/banner/banner_horni_2-new.jpg
Právě si prohlížíte číslo 2/2006


V tieni úsmevov z čajchany


Peter Hupka


Je príjemné vracať sa na staré miesta, je príjemné stretávať tie nové. Necelý rok po prvej návšteve sa vraciam do Centrálnej Ázie. Osemnásť hodín betónovej samoty na moskovskom letisku strieda druhá noc bez spánku. Keď sa nadránom rozožnú pristávacie svetlá nášho Tupoleva 154M a za okienkami sa na ploche letiska zjavia desiatky zamračených tan­kovacích lietadiel US Air Force, viem, že som konečne v Biškeku.


Vďaka ruštine a východoeurópskemu pôvodu nájdem ta­xikára, ktorý je so mnou za približne dvesto korún ochotný prejsť do vzdialeného centra mesta a ďalšiu ho­dinu hľadať lacný hotel. „Kde si už bol v Strednej Ázii?“ pýta sa Sergej, vodič obstarožného Audi 100. „V Tadži­kistane a Uzbekistane,“ odpovedám. „Oproti nim máme jednu špecialitu: minimálna mzda je tu tri doláre na mesiac oproti tamojším piatim.“ hovorí s úsmevom. Keď nadránom konečne spolu nájdeme hotel za cenu tri­krát vyššiu než spomínaná suma, začína svitať. Prejde ešte dlhá „noc“ hrboľatého spánku, než sa popoludní vydám do centra kirgizskej metropoly...

Erken

Z rána je napokon popoludnie a telo si len pomaly zvyká na iný čas a klímu. Čaj z pestrofarebných misiek a dobré jedlá riešia každý problém unaveného hedonistu. Šašlíky z baraniny, pivo Arpa a ujgurská špecialita – polievka lag­man so zeleninou a dlhými rezancami sa stávajú pra­videlnými spoločníkmi mojich nasledujúcich dní...

Erken znamená kirgizsky „sloboda“ a je i pomenovaním centrálneho námestia Biškeku. V jeho strede stojí socha ženy, ktorá drží vo vystretých rukách kruhový predmet pripomínajúci Slnko. „Je to okrúhly vrchlík z jurty, stanu kočovných pastierov. Privilégium umiestniť ho na naj­­vyš­­šie miesto príbytku patrilo vždy práve ženám.“ vy­svet­ľujú mi okoloidúci stredoškoláci. Po stranách ná­mestia stoja budovy múzea a parlamentu a práve na týchto miestach sa predošlej jari uskutočnila revolúcia proti vláde bývalého prezidenta Askara Akajeva. Príslušníci polície, ešte prednedávnom obávaní a mocní muži, sa teraz ticho prechádzajú ulicami mesta. Vodiči na ich píš­ťalky reagujú len zriedka a keď sa istý uniformovaný strážca zákona pokúša zastaviť auto, vo­dič len zatrúbi, pridá plyn, s úsmevom zodvihne stredný prst a víťazo­slávne zahlási: „Teraz je tu anarchia, poli­cajti mi nemôžu urobiť vôbec nič!“

Boj o „devuški“


„Vidíš, aká bola k tebe milá tá dievčina,“ vraví mladý Kir­­giz z mesta Oš o tínedžerke, s ktorou som na hore Sulej­man-Too prehodil pár slov. „To sú naše kir­gizské diev­čatá! My ich nezaujímame, vraj im nemáme čo ponúknuť...“ Súperenie o priazeň mladých dám medzi miestnymi a prisťahovalcami, najmä Turkami, som tu pozoroval často. Či už v Biškeku, Ošskej oblasti, alebo v malých provinčných mestečkách. Princíp je jednoduchý: o poz­nanie bohatší „podnikatelia“ a študenti z bližšej i vzdia­lenejšej cudziny majú navrch. Kirgizské slečny okúzlené malými darčekmi či večerou v reštaurácii sú vo svojej usmievavej naivite presvedčené, že robia správnu vec.

Keď som sa na túto tému zhováral s tureckým majiteľom internetovej kaviarne v Biškeku s dešpektom povedal: „Jasné, mám tu niekoľko priateliek, ale oženil by som sa jedine s Turkyňou. No pokým tu študujem, musí byť nejaká zábava...“ Osobne mi je jedno, či sa budú miestne dievčiny tak rady prevážať v čiernych limuzínach so za­hraničnými posádkami aj o pár rokov. Túžbu domácich chlapov vybaviť si to s „hosťami“ niekedy aj ručne však plne chápem. Lebo čo nedokážu peniaze, to občas do­káže spústa peňazí. A slovo spústa má v Centrálnej Ázii oveľa menej núl, ako na Bospore, či v Berlíne...

Prezidenti


Po skončení uniformnej, Moskvou kontrolovanej a často s nostalgickým bôľom v duši ospevovanej dobe Soviet­skeho zväzu nastala v Centrálnej Ázii doba boja o ovládnutie prázdneho priestoru na poli moci. Spôsob, akým sa s ním novodobí vládcovia vysporiadali by im mohli závidieť niekdajší vládcovia Chorezmského, či Kokandského chanátu a možno aj samotný chromý Amir Temur alebo obávaní Ghaznawidovci, pred ktorými celý život unikal aj fenomenálny lekár Ibn Sína.

Nemá veľký význam rozplývať sa nad nepochopiteľnými spôsobmi Turkmenbašiho, či ticho podporovaného kru­tovládcu Islama Karimova, ktorý obratne vymenil pria­teľstvo Spojených štátov podmienené vojenskou bázou v Ter­mize za staré osvedčené Rusko. Je ťažké uveriť jeho slovám o boji proti wahhábistom, jedine ak by nimi boli aj poľ­nohospodári, ktorí si žalár vynútili obzvlášť drzým spôsobom: žiadali splatiť šesťmesačný dlh na svojich beztak mizerných mzdách. Pri takomto porovnávaní sú najvyšší predstavitelia Ka­­zachstanu a Tadžikistanu vlastne úplne normálnymi prezidentmi riadiacimi štát v duchu podmienok regiónu a doby.

Tento príbeh napokon môže skončiť aj úsmevne: je nie­koľko mesiacov po revolúcii v Kirgizsku. Na letisku v Biš­keku pristáva osvedčený, no mierne ošumelý Jak 40 vyrobený rok pred okupáciou Československa – linka z Dušanbe. „S prazdnikom!“ zaželá cestujúcim pilot vo frajerských tmavých okuliaroch a vystupuje z lietadla. Vzápätí sme všetci nahnaní späť. „Zostaňte na mies­tach, náš prezident odlieta do Moskvy!“ znie prísny pokyn šik­mookého policajta. „Kakoj že prezident, u vas že prezidenta nět! – Aký prezident, veď vy žiadneho nemáte!“ hodí s úsmevom do pléna postarší Tadžik a celé lie­tadlo sa smeje. Pravdaže: okrem kirgizského policajta, ktorého sila rapídne poklesla v porovnaní s tým leve­lom stredoázijskej videohry, v ktorom slúžil ešte „pod spi­­so­vateľom Akajevom“...

Sever – juh


Šesťstokilometrová hlavná cesta spájajúca Biškek a Oš je najdôležitejšou dopravnou tepnou v Kirgizsku. Kaž­dodenne po nej vyrážajú jedným či druhým smerom desiatky taxíkov, dodávok, autobusov a nákladných áut. Na konci apríla je v hlavnom meste okolo poludnia i tridsať stupňov Celzia. Po necelých sto kilometroch cesty, za sedlom Töö Ašuu sa situácia mení, akoby to ani nebola tá istá krajina. Na náhornej plošine na juh od priesmyku leží hrubá vrstva zamrznutého snehu a tep­lota cez deň sa pohybuje len tesne nad nulou.

V ďalšom priesmyku drobne prší a blíži sa večer. Po­stá­vame v motoreste, vodič „taxíku“ sa baví s kolegami cestujúcimi opačným smerom a ja s dvojicou spo­lu­ces­tujúcich. Chlapi sa vra­cajú z poľskej hranice. „Niekto nás dobre obtiahol,“ vravia. „Zaplatili sme sprostred­ko­­va­­teľ­skej firme po tisíc dolárov, aby sme vycestovali pra­co­vať do mladoboleslavskej škodovky. Poľskí colníci náš vstup podmienili telefonátom do firmy. No, a tam nás zrazu nikto nepoz­nal...“ Vodič doje lagman a od blízkych skál priletí obrovský orol, ktorý zahodil svoju dôstojnosť kráľa vtá­kov a vybral sa dojedať zvyšky baraních šašlíkov.

Ľudia v tejto časti sveta akoby si boli časom zvykli na všetko. Na stratený čas a peniaze sa dívajú s ne­po­cho­piteľným optimizmom zmiešaným s apatiou. „Pracoval som na polícii v Oši, chcel som viac peňazí. Tak mi treba, hlupákovi!“ vraví starší z dvojice. Vzápätí sa rozrozpráva o prípadoch, ktoré ako vyšetrovateľ riešil. „Najviac prob­lémov máme s kradnutím dobytka. Dosť časté boli aj prí­pady, kedy v susednom Uzbekistane niekoho zabili a mŕt­volu jednoducho preniesli cez hranicu ku nám. No a posledná vec je prostitúcia a drogy. Vedel si, že v Oši je najvyšší výskyt infekcie vírusom HIV v Centrálnej Ázii? Aj tak mám pocit, že to takmer nikoho zo zodpovedných nezaujíma.“ dokončuje zaujímavé rozprávanie.

Rozdelená Fergana


Pri pohľade na nové hranice v regióne Ferganskej do­liny sa ľuďom ani nemožno čudovať, ako veľmi im je ľúto za sovietskymi časmi. Centrálna časť je teritóriom Uzbe­­kistanu, na podhorí ležiace mestá Oš, či Batken sú na kirgizskom území. Severotadžická Sogdiana s Chod­žandom a Isfarou je ďalšou z tehličiek miestneho puzzle a kľu­katé hranice dopĺňajú navyše enklávy: uz­becký Soch a Šahimardan a tadžický Voruch. Územie, na kto­­rom sa ešte pred dvadsiatimi rokmi mohli všetci pohy­bovať bez najmenších problémov, je dnes rozkrájané medzi tri štáty, ktoré od svojich obyvateľov vzájomne požadujú víza.

Zďaleka však nejde len o oblasť Fergany. Hranice po­pre­tŕhali rodinné i obchodné zväzky: „Kedysi sme chodili pre­dávať ovocie a zeleninu na trhy do Ašcha­badu. Dnes nám v pivniciach hnijú zemiaky, ani ovocie ne­máme kde predať. V Chodžande je ho i tak plno. A hra­nice? Škoda reči: Karimov dal všetko zamínovať akoby sme boli neviem akými nepriateľmi,“ sťažuje sa učiteľ Miz­rob z ma­lého kišlaku v tadžickej Zeravšanskej doline.

V Oši čakám dva dni, než sa naplní auto smerujúce na tadžickú hranicu „čerez objezd“ – po ceste ktorá nepre­chádza uzbeckými enklávami. Cena je značná, cesta ka­tastrofálna. Na vyše stokilometrovom úseku nie je asfaltový povrch a oblé kamene hlasno udierajú do pod­lahy zúboženého žiguli. Každý z trojice cestujúcich za­platí za necelých dvesto kilometrov takmer dvadsať do­lárov. „To je normálna cena,“ vravia bez emócii tadžickí spolucestujúci, ktorí boli so synovcom na prijímačkách do školy v Oši.

Isfara a Chodžand


Na tadžickej hranici je všetko po starom. Kirgizskému colníkovi sa páči môj mobil a chce ho až do momentu, než mu odrecitujem z papieriku mená vysokopostavených policajtov z Batkenu, ktoré mi napísali spolucestujúci vyšetrovatelia ešte na ceste do Ošu.

Tadžik je tvrdší oriešok. Vyzerá ako v slušnom ópiovom „absťáku“. Nedokáže pochopiť, že mu odmietam dať úplatok. Pol hodinu sedím v aute a počúvam jeho dialóg so šoférom. „Ten chlapec nechápe že niečo dať treba. Ako mu to mám ešte vysvetliť.“ Náš vodič to s ním napokon zjednáva na symbolické dva doláre a strhaná tvár s červenými očami mizne v drevenej búdke colnice. „Vitaj v Tadžikistane!“ usmievajú sa spolucestujúci a ukazujú mi isfarský hotel použiteľnej kvality s cenou za nocľah o čosi nižšou ako dva doláre.

Život v Isfare plynie ako vo filme. Vojenské podniky zo sovietskych čias sú zatvorené, ulice plné potulujúcich sa znudených mužov bez práce. Jeden z nich sa predsa čímsi odlišuje: Valerka je invalid a Rus. Jeden z posledných, ktorí zostali. „Bývam tu s matkou, ktorá je sama stará. V Rusku nemáme nikoho, ani miesto na bývanie. Tak sme tu. Príjem našej celej domácnosti je desať do­lárov.“ vraví smutne ledva sa držiac na slabých nohách. Peniaze na cestách nerozdávam, Valerka je výnimkou: nepýta si. Aj tak viem že mu takto môžem vylepšiť naj­viac jeden večer z dlhého a prázdneho života.

„Poď s nami, ukážeme ti okolie mesta!“ vraví dvojica štu­dentov z lepších rodín. Na novej lade doplnenej o tu­nin­gové čačky mi ukážu miestny park, sanatórium a prí­jemnú čajovňu nesúcu Ibn Sínovo meno: jednu z mála stavieb, ktorú postavili už za čias samostatného Tadži­kistanu: v deväťdesiatych rokoch. Zo stavby ležiacej pri horskej riečke v tieni stromov vyžaruje pokoj. Je prí­jemné posedieť pri šálke a na chvíľu prestať vnímať tok okolitého života.

Starí známi

Ďalší deň ma unáša z Isfary do Chodžandu staručký autobus. Malý tadžický chlapec pracujúci v čajovni na isfarskej stanici akoby bol zo starých dobrých čias: usmieva sa na svojho hosťa a o platení za čaj nechce ani počuť. Stačia drobné chvíle, aby farby dopoludnia zažiarili jasnejším svitom. Takými momentmi obdarúvajú náš život ľudia so slnkom v duši. Autobus s plynovými fľašami na streche sa pomaly presúva cez neveľké kopce k pobrežiu vodnej nádrže Kayrakkum na rieke Syrdarja. Úrodným krajom plným ovocných stromov sa blížime do Chodžandu: druhého najväčšieho tadžického mesta. Blízko tunajšieho letiska, v Čkalovsku, žijú moji známi Abdul a Šurik pôvodom zo Zeravšanskej doliny.

Podvečer na panelovom sídlisku v Čkalovsku plynie po­maly a jeho zvuky sú tie isté ako u nás: hurhaj detí z ulice, občasné zatrúbenie auta, susedské rozhovory. Na spo­ráku buble čaj a chalani začínajú rozprávať novinky zo svojho života. Abdul sa zamestnal v banke, na miestne pomery veľmi slušná práca. „Má to malý háčik,“ vraví. „Teraz budem pracovať rok zadarmo. Ujo mi požičal dve­tisíc dolárov na úplatok, aby ma tam vzali. A dlh treba splatiť...“ vysvetľuje miestne pomery. „A to môžem byť rád, že mám uja,“ dodáva.

Jeden z jeho bratrancov dokončuje univerzitu. Milý tri­­­dsiatnik skôr pôsobí dojmom výpalníka ako vysoko­ško­láka. „Vieš, v Tadžkistane študujú dva typy ľudí: takí čo si skúšky kupujú a takí, čo ich robia. My vlastne pomáhame učiteľom: majú beznádejné mzdy a z niečoho žiť treba!“ vysvetľuje bez ostychu. Cestou zo školy mi ukáže mie­stnu mešitu a trh. Trh je preplnený, mešita prázdna. Aj to málo veriacich, ktoré prichádza, má medzi sebou čierne ovce: „Minule nám dokonca ukradli korány!“ sťažuje sa imám z menšej mešity v Čkalovsku. „Čo sa to stalo s týmto bezbožným národom,“ dokončí smutne. Cestu domov predsa osvieži niekoľko momentov – čajchana a staručká veteránka druhej svetovej vojny Nina. Z roz­­hovoru s hosťom z bývalého Československa je nad­šená a energiu by mohla rozdávať aj oveľa mladším oby­va­teľom Sogdiany.

Hory a návraty


Po návštevách rodín v Čkalovsku, Kayrakkume i za ho­rami ležiacom Zeravšane prechádzam na krátkych skialpových lyžiach Anzobský priesmyk. Sneh miestami dosahuje niekoľkometrovú hrúbku a nad snehovými poľami visia hrozivé preveje. Za svoje koflachy a lyže sa takmer hanbím: miestni ľudia prechádzajú priesmyk v gumených poltopánkach. Tunel popod Anzob by mal byť hotový do roka a priesmyk sa stane minulosťou. A s ním aj nebezpečenstvo padajúcich lavín a skál. Jednu z nich sme prechádzali na ceste do Zeravšanu. Nebyť sovietskeho buldozéra, sme na mieste doteraz.

Južný svah zvažujúci sa dolinou Varzob k Dušanbe je vyčistený a na vrchole čaká džíp UAZ. Začína liať a sneh strieda blato. Podvečer sme v hlavnom tadžickom meste a s lekárom tamojšej kliniky popíjame tmavočervené víno. Rozpráva o vojne, živote, ľuďoch a súvislostiach. Návštevu Badachšanu spred roka si nezopakujem. Povolenie leží už štyri týždne nevybavené na ministerstve a cesta cez Chaburabad je pre sneh uzavretá. Starým jakom odlietam do Biškeku a kruh stredoázijských čaj­chan sa uzatvára.





e-mail: zc.dohcyvan@eckader copyright 2011 Navýchod