Warning: Creating default object from empty value in /DISK2/WWW/navychod.cz/www/visual-php-core/professional_1_7_9_732/opt/table.class.php(2) : eval()'d code(1) : eval()'d code(1) : eval()'d code on line 1 Navýchod.cz - Navýchod - Východ nezačíná na česko-slovenském pomezí
/bannery/3-2017.jpg./bannery/3-2017.jpg
/images/banner/banner_horni_2-new.jpg./images/banner/banner_horni_2-new.jpg
Právě si prohlížíte číslo 1/2006


Východ nezačíná na česko-slovenském pomezí


Rozhovor s Rudolfem Chmelem, ministrem kultury SR a ředitelem ÚSVS FF UK

Ivana Skálová


V rámci řady změn na Filozofické fakultě Uni­verzity Kar­lovy v Praze byl do čela Ústavu slavistických a vý­chodoevropských studií jmenován dosavadní vedoucí Ka­binetu slovakistiky, předseda redakční rady časopisu OS, něk­dejší velvyslanec ČSFR v Maďarsku a staro­nový ministr kultury Slo­venské republiky, Doc. PhDr. Rudolf Chmel, DrSc. Protože moni­torování si­tuace na pražské slavistice vždy patřilo k prioritám Na­východu, položili jsme docentu Chmelovi několik otázek.

Už jste se rozkoukal v nové funkci ředitele ÚSVS? Jak omezí vaše znovujmenování ministrem kultury na Slo­ven­sku její výkon?

O situácii v ÚSVS som mal dostatočný prehľad pred nástupom do funkcie riaditeľa. Napokon od roku 1994 som viedol Kabinet slovakistiky, ktorý je, pri všetkej skromnosti, hádam nepochybne jednou z dynamicky sa rozvíjajúcich súčastí ÚSVS. V tomto zmysle situácia v ÚSVS nebola pre mňa ničím novým a prekvapujúcim. Môžem povedať, že mám s kolegami na slavistike väčšinou priateľské a ko­legiálne vzťahy a som si istý, že môžu byť zárukou dobrej spolupráce i v budúcnosti. Hneď po nástupe som sa individuálne stretol s každým z pedagógov, lebo ma zaujímal ich bezprostredný názor na možnosti rozvoja pracoviska a samozrejme ich ďalšie odborné i pedagogické ciele. Pokiaľ ide o moje časovo veľmi krátke menovanie za mi­nistra kultúry a z toho vyplývajúce pracovné zaťaženie, môžem s uspokojením konštatovať, že riadenie jednej i dru­hej inštitúcie nie je, našťastie, záležitosťou jednej osoby, riaditeľa či ministra. Je to práca tímová a ja som preto rád, že najmä v ústave sa mi podarilo vytvoriť dynamický, kre­atívny a, čo považujem za osobitne cenné, generačne pre­pojený tím pracovníkov, v ktorom sa koncentruje skú­se­nosť mojej generácie s invenciou strednej a nastupujúcej mladej generácie. Takže, pokiaľ mám odpovedať na otázku prípadného negatívneho vplyvu ministerskej funkcie na riadenie Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií, tak môžem s plnou zodpovednosťou povedať, že je nulový. Rád by som zdôraznil, že spoločne s mojím zástupcom, doc. Janom Pelikánom, dennodenne konzultujeme aktu­álne problémy pracoviska tak, aby z hľadiska pracovného, organizačného i výukového fungovalo k plnej spokojnosti pedagógov, kolegov, ale najmä k spokojnosti našich štu­dentov.

Nabízí se obligátní otázka – je těžší vést pražskou slavistiku nebo slovenskou kulturu?

„Za zásadní proto považujeme opuštění dosavadního studia regi­onu (slo­vanského areálu) jako homogenního celku. Počítáme se studiem v rámci tří základních geografických (geopolitických) a kulturně-civi­li­začních celků – východoevropského, středoevropského a jiho­vý­chodo­evropského, které nejsou definovány výlučně na základě jazykové pří­buznosti...“ (z dokumentu Směry rozvoje a transformace Ús­tavu slavistických a vý­­cho­­­doevropských studií, 2006, usvs.ff.cuni.cz)
Nazdávam sa, že jedna i druhá oblasť, v ktorej sa už dlhé roky pohybujem, nech už ako literárny vedec, diplomat alebo politik, má svoje špecifiká, ktoré sú však v niečom aj podobné. Obe oblasti, kultúra aj oblasť vzdelávania, sú žiaľ limitované predovšetkým finančnými možnosťami. Takže v tomto je situácia takpovediac identická, a teda rovnako komplikovaná. Na druhej strane je zrejmé, že zá­sadnou otázkou sú ľudské zdroje, ktoré sa na rozvoji oboch oblastí podieľajú. Som rád, že som v Ústave slavistických a východoeurópskych štúdií našiel dostatok osobností, ktoré pociťujú potrebu zmien a sú ochotné sa na nich zú­častňovať i za podmienok, ktoré najmä z hľadiska fi­nanč­ného ohodnotenia a časovej náročnosti, žiaľ, nie sú ide­álne. Ale veľmi privátne – viesť vedcov a pedagógov je pre intelektuála, nech má aj verejné sklony, nielen prí­jem­nejšie, ale aj zmysluplnejšie.

Co je podle vás nejakutnějším problémem současné praž­ské slavistiky? Jakým způsobem jej budete řešit?

Základné problémy a smery transformácie pracoviska som pomenoval v dokumente Směry rozvoje a transformace Ústavu slavistických a východoevropských studií FF UK, ktorý som vedeniu fakulty a akademickej obci pred­ložil v polovici marca tohto roku. Pokiaľ ide o parciálne, ale zásadné problémy, tak za naozaj alar­mu­júci problém považujem predovšetkým neschválené ak­re­ditácie. To, že slavistika neprešla v poslednom roku úspešne procesom akreditácií, považujem za stav, ktorý nezodpovedá jej potenciálu a významnému postaveniu v rámci študijnej štruktúry Filozofickej fakulty. Preto som hneď po svojom nástupe zostavil tím, ktorý začal pracovať na nových študijných plánoch, a môžem povedať, že dnes sme vo fáze, keď základné študijné plány majú svoju definitívnu podobu a v najbližších dňoch sa naštartuje pro­ces finálnej prípravy akreditačných podkladov, nevy­hnutných pre úspešné zavŕšenie akreditačného procesu a vypísanie prijímacích pohovorov pre akademický rok 2007/2008.

Ďalším z prvých krokov, ktorý som urobil, bola re­štruk­tu­ralizácia pracoviska. Musíme si uvedomiť, že ÚSVS patrí medzi najväčšie základné súčasti FF UK, a preto som po­va­žoval za nevyhnutné zefektívniť jeho riadenie. Preto došlo k rozčleneniu ÚSVS na tri základné semináre – Se­minár stredoeurópskych štúdií, Seminár východoeurópskych štúdií a Seminár juhovýchodoeurópskych štúdií. Na ich čele stoja zodpovední vedúci, v ktorých kompetencii je riešenie bezprostredných problémov vzťahujúcich sa k vý­ukovej a organizačnej činnosti seminára. Tento krok vy­plý­val z nevyhnutnosti decentralizovať riadenie ÚSVS a pre­viesť značnú časť zodpovednosti na vedúcich jednotlivých seminárov. Som presvedčený, že tento krok posilní rolu členov seminárov a zároveň poskytne efektívnejšie mož­nosti pre ovplyvňovanie perspektívneho rozvoja týchto čiast­kových jednotiek a tým v konečnom dôsledku i celého Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií.

Jste člověk mnoha profesí: byl jste i posledním fede­rál­ním velvyslancem v Budapešti. Bavilo vás být dip­lo­ma­­tem? Je diplomacie opravdu pře­de­vším svě­tem pře­tvářky?

„Na základe takmer trojročnej skúsenosti môžem povedať, že veľvyslanci zohrávajú veľmi významnú úlohu pri sprostredkúvaní imidžu, tváre krajiny, teda nie je jedno, kto tento post zastáva. Uznávam ne­na­hra­diteľnú úlohu kariérnych diplomatov, no na mieste kľúčového významu, po­vedz­me v susednej, ale nielen, krajine, s ktorou nemáme štandardné vzťahy, by post mal zastávať človek, ktorý je v prijímajúcej krajine známou a uznávanou osobnosťou a dokáže svoju vlasť reprezentovať tak, aby sa ob­javila aj v širšom spoločenskom vedomí...“ (z rozhovoru Od spontánnej multikultúrnosti k myšlienke Visegrádu, 1999)
Ja som sa stal posledným československým veľvyslancom v Maďarsku v čase tak či onak historickom (1990-1992), keď sa naozaj menil beh dejín a tak byť pri tom bola ne­opakovateľná skúsenosť, s ktorou som sa napokon po ná­v­rate podelil aj v knihe. V tom čase byť veľvyslancom, ktorého poveril touto misiou prezident Havel, znamenalo v zahraničí istý kredit navyše. Česko-Slovensko bola prí­ťažlivá zaujímaná krajina a v susednom Maďarsku, kde sa tiež udiali významné zmeny – aj keď gradualistickejšie –, nás vtedy prijímali tak, že to vyzeralo aj na novú etapu v dejinách našich vzájomných vzťahov. V Maďarsku sa ko­nali aj viacstranné rokovania, demontovala sa Varšavská zmluva, zakladala sa Visegrádska trojka, neskoršie štvorka, zároveň však postupne – najmä v pomere maďarsko-slo­venskom – sa však už zarábalo na staronové konflikty: vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros, eskalácia menšinovej otázky atď.

Z počiatočnej eufórie roku 1990, keď som na­stupoval, sa vývoj za necelé tri roky zmenil na jej opak – rok 1992, rok praktického rozdelenia Česko-Slovenska a zme­nenej geopolitickej váhy SR a ČR, znamenal rapídne zhoršenie vzájomných vzťahov a môžete sa iba domnievať, či tá eufória bola pretvárka alebo nie. Diplomat, kariérny, je svojím spôsobom patológ, nemá s krajinou pôsobenia zvyčajne hlbšie profesionálne či citové väzby. Diplomat ako ja, ad hoc, dajme tomu, že znalec krajiny, najmä jej kultúry, intelektuál, sa celkom dobre nemôže pretvarovať. Je teda otvorenejší, ba úprimnejší. To sa v klasickej dip­lomacii nie celkom nosí. Na druhej strane však predsa len som mal satisfakciu, keď mi niektorí politici, ministri ho­vorili, ako sa im dobre čítali moje nie vždy tradičné „za­miňácke“ šifry, ako sa pobavili pri ich čítaní. Ale to boli ešte časy, keď sa stará diplomacia len pomaly transformovala na novú a stretli sme sa v nej viacerí intelektuáli. Bez absolútnej pretvárky sme sa napríklad stretávali pra­videlne veľvyslanci krajín V-3, čo už bolo zvyčajne priam príjemné akademické sympózium. Takže pretvárka v diplomacii možno, ale u každého v inej miere. Ja som si na ňu nepotrpel. Možno aj preto, že v tom čase aj v maďarskej politike bolo veľa intelektuálov, mojich starých priateľov, vrátane prezidenta Árpáda Göncza, s ktorým som sa dobre poznal už dvadsať rokov. V komunikácii s takýmito ľuďmi sa akosi nemôžete pretvarovať.

Nakolik by měl člověk být diplomatem v kaž­do­denním ži­votě?


Iste, sú situácie, ak toto je diplomacia, že nie vždy poviete či napíšete svoj názor otvorene, naplno, že niekedy musíte robiť kompromisy, ale to všetko by nemalo prekročiť únosnú mieru a nemalo by ovplyvniť zásadné životné postoje. V maličkostiach teda diplomacia, teda kompromisy, áno, ale v principiálnych otázkach nie. Navyše, ja som človek dialógický, nie monologický, človek kooperácie, nie konfrontácie, takže možno mám nejaké diplomatické schop­­nosti, napokon, keď ma premiér Dzurinda požiadal, aby som sa na krátku chvíľu vrátil do ministerského kresla, bolo to aj preto, aby sa tým upokojila trochu viacej roz­váš­nená kultúrna a umelecká obec.

Využijete své zkušenosti z diplomacie také při chysta­ných změnách na ÚSVS?

Nazdávam sa, že zmeny v ÚSVS nepotrebujú až takú veľkú dávku diplomacie ako skôr racionálneho dialógu, ktorý by mal byť odrazom novej kvality slavistiky a celého komplexu štúdií, ktoré ústav saturuje. Tie postupné zmeny by nemali ísť proti zmyslu doterajšieho vývoja týchto disciplín na Filozofickej fakulte, ale práve naopak, mali by to najlepšie z dejín prispôsobiť moderným potrebám dneška, vychádzať zo spoločenských, kultúrnych zmien a ich novej reflexie na úrovni požiadaviek 21. storočia.

Zpět k mezinárodním vztahům – kde podle Vás leží hra­nice mezi Východem a Západem?

„Ani Slovák Stredoeurópan, ani Nestredoeurópan. Slovák – Stredoeurópan v Európe, Slovák – Európan v strednej Európe. Pre mňa, napriek všetkým pochybnostiam, nie je zanedbateľné byť Stre­do­eu­ró­panom. Ak ním totiž človek vskutku je, nemôže byť zároveň naciona­lis­­tom. Nacionalizmus je opakom stredoeurópanstva. A navyše: ak je človek skutočný Stredoeurópan, nemôže sa cítiť ohrozený, ani opustený, nemôže mať komplex menejcennosti...“ (z eseje Sentimentálny (Stre­do)­Európan, časopis OS 9-10/2005)
Ako je známe, sme svedkami nepochybne zaujímavého ci­­­vilizačného procesu, ktorý nielen vo svetovom, ale aj už­šom európskom rozmere je charakteristický na jednej strane silnými, ba až drastickými dostredivými globa­li­zač­nými tendenciami, na druhej nemenej silnými odstredivými trendmi, ktoré revitalizujú národné identity, často aj pro­striedkami 19. storočia. Z tohto „stretu“ je jedným z vý­cho­dísk možno aj dôraz na istú regionálnu spoluprácu, kto­rej výsledkom napríklad bola aj V-4. Tá v čase svojho vzniku mala práve byť akýmsi prvým svorníkom medzi do­­vtedy studenou vojnou zablokovaným Západom a Výcho­­dom a svojím spôsobom aj modelom kooperácie ďalších národov a štátov. Ale aj s touto integráciou sa v stredo-južno-východnom priestore začal proces diver­­gentný, atomizujúci, ktorý naštartoval na Balkáne a inde procesy, ktoré sa dodnes neskončili. Nie je v záujme zjednocujúcej sa Európy, aby tieto deštrukčno-dezintegračné procesy pokračovali, naopak.

Rozdelenie Česko-Slovenska v tomto kontexte prebehlo v roku 1992 hladko, ale práve v tomto čase, hneď po rozdelení štátu, vtedajší minister zahra­nič­ných vecí Jozef Zieleniec, podľa môjho názoru pred­časne nadšene, vo svojom expozé v parlamente vy­hlásil, že roz­delením Česko-Slovenska sa ČR oddeľuje od nestabilného Východu. Teda akoby chcel určiť novú hra­nicu, ktorá, na­šťastie, sa ukázala nepravdivá. Hranica Východu a Západu zrejme nie je na česko-slovenskom pomedzí. Samozrejme, isté civilizačné, kultúrne, historické, ak chcete aj mentálne či iné rozdiely vo vnímaní európskeho komplexu existujú a sú predmetom tak osobitných skúmaní – národných, re­gionálnych a ďalších zoskupení (na tomto princípe napokon sme do istej miery reštrukturovali aj náš ústav), ale to sú veci, ktoré naozaj vyplývajú z historického vývoja, ktorý veda na rozličných úrovniach a v rôznych kontextoch musí reflektovať. Ale veda, nie ideológia či politika. Ak sa teda pýtate na hranice, skôr ich vidím v minulosti. Budúcnosť ich bude ani nie tak meniť, ako skôr stierať – v zmysle fyzickom. V zmysle duchovnom budú nepo­chybne ešte dlho fungovať – aj v kontexte národnom, aj v kontexte nadnárodnom, regionálnom či celoeurópskom. Ich význam a charakter sa však už, či chcem alebo nie, modifikuje pred našimi očami, prispôsobuje sa novým, prirodzeným potrebám spoločnosti.

Zabýváte se také slovensko-maďarskými vztahy. Jak se ony změnily za posledních patnáct let?

Slovensko-maďarské vzťahy mali v 19., ale aj v 20. storočí v našich dejinách významnú úlohu. Ale základom slovens­kej otázky predovšetkým v 20. storočí bol vzťah sloven­sko-český. Ten ju určoval od samého vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. V kritických rokoch – 1938/1939, 1945-1947, 1968, 1989-1993 – však vždy „vyskočila“ kontroverznosť slo­­ven­sko-maďarských vzťahov so všetkými traumami, pred­­sud­kami, mýtmi, ktoré ich najmä deformovali. Ak som tieto vzťahy do roku 1990 iba skúmal, tak po tomto roku v roz­­ličných pozíciách som ich mohol niekedy viac, ino­kedy menej aj spoluformovať. Nebola to však ani pre vedca, ani pre diplomata a politika len prechádzka ružovým sadom.

Lze tyto vztahy srovnat s česko-německým poměrem?

V istom zmysle, a už dlhšie sa na to chystám, je to naozaj vďačná téma na porovnanie s česko-nemeckými vzťahmi, aj keď súčasná východisková pozícia nie je totožná. Kým v Čechách možno hovoriť už len o nemeckej „mik­ro­men­šine“, na Slovensku žije kultúrne i politicky suverénna pol­miliónová menšina. Už len porovnanie týchto dvoch kom­plexov by napríklad mohlo ukázať viaceré doteraz ne­­­známe či dosiaľ neodhalené možnosti skúmania širšej stredoeurópskej problematiky. A to nehovorím o reflexii mi­nulosti, v ktorej by sa našlo isto veľa spoločných tém, analógií, ale aj rozdielov. Podobných nespracovaných, a možno aj vzrušujúcich tém by sa v priestore, ktorý po­krýva aj náš ústav, našlo viac. V poslednom pol­dru­ha­­de­saťročí sa vytvorili priaznivejšie podmienky pre ich ob­jek­tívnejšiu reflexiu, aj keď práve spomínané dve agendy sú ešte na všetkých štyroch stranách poriadne zanesené humusom nacionalistických deformácií a predsudkov.

Koho ze současných středoevropských poli­tiků si vážíte a proč?


Mojimi „hrdinami“, často skôr priateľmi, ktorí si zaslúžia obdiv, nie sú zvyčajne politici. V tejto „branži“ a v politike vôbec nie je zvyčajne podmienkou väčšia inteligencia, či nebodaj intelektuálny rozmer. Politika je z iného sveta, dnes to vidieť najlepšie – v Českej republike tak isto ako na Slovensku, či inde. Politikov, diplomatov, ktorí prišli na prelome 80. a 90. rokov z intelektuálnych kruhov, postupne vývoj vytesnil, marginalizoval, a v politike zostali len pragmatici, často skôr takzvaní pragmatici. Bol to zrejme vývoj prirodzený, zákonitý, a nemá zmysel ho odsudzovať. Inte­lektuáli sa stiahli, ale už nikdy nenadobudli tú silu, intenzitu pôsobenia, vplyvu na spoločnosť, ktorú mali predtým. Asi to tak malo byť. Zo „starých“ intelektuálov, ku ktorým ma viažu priateľské väzby, vari najdlhšie vydržali iba spomínaný Árpád Göncz a Petr Pithart, ak nerátam dlhé pre­zidentovanie Václava Havla.

Zřejmě si víc vážíte „hrdiny“ z intelektuálních kruhů...

To istotne, a znova som rád, že viacerí z nich sú moji priatelia, zväčša spisovatelia, ako Miklós Mészöly, György Konrád, Adam Michnik, Péter Esterházy, László Szigeti, Ivan Kadlečík, Ladislav Ballek, ľudia, ktorí svojím uvažovaním, tvorbou vysielali a vysielajú zväčša na mojich vlnových dĺžkach, s ktorými mi bolo v rôznom čase dobre a boli pre mňa osobne svojím dielom vždy inšpiratívni. Bolo ich však isto viacej, lebo život nie je, našťastie, monotónny. A to je dobre.

Otázka na závěr – jste jistě velmi vytížený, jak proto nej­ra­ději relaxujete? Z čeho čerpáte energii?

Iste som vyťažený, ale zväčša dobrovoľne, ale aj rád. To sa človeku zrejme stáva, keď má to šťastie, že jeho povolanie je aj jeho hobby. Energiu čerpám z prostredí, v ktorých sa pohybujem, dnes najmä z prostredia mladých spolu­pra­cov­níkov a tak trochu verím, že to nie je len energia jed­nosmerná.





e-mail: zc.dohcyvan@eckader copyright 2011 Navýchod